Motivácia

Nasledujúci krátky príbeh je niečím, ako motivácia pre prvákov, ktorý majú určite nejeden stres pri práci s programami, ktoré naša škola zahrnula do učebných osnov. Píšem tam o mojich začiatkoch, či už na tejto škole, alebo so samotným programom, pred ktorým som skôr zatvárala oči ako otvárala ústa od úžasu. Postupom času si však uvedomujem, že nie každá cesta je tak tŕnistá, ako sa na prvý pohľad zdá. Stále je nádej, že nás jeden z programov osloví natoľko, až si ho zamilujeme.

Naša škola je na Slovenku známa pre svoju originalitu a mnohé odvetia, vďaka ktorým si tu viacerí našli svoju cestu. Či už to je cesta cez tlačoviny, grafiku, maľbu alebo cez web, každý má to svoje. Väčšina z nás sem prišla s pár základnými znalosťami a vedela čo to o grafike. Nepoznali síce rastre, typy skladačiek a knižných väzieb, ba dokonca ani to, čo je to Dreamweaver. Presne medzi týchto študentov patrím aj ja.

Moja cesta do školskej lavice za notebook nebola však ani zďaleka tak ťažká, ako si ju moja myseľ predstavovala.
V prvom ročníku prišla správa, ktorá sa dala uchopiť za dve strany. Z jednej strany sa to dalo chápať ako výhra, no z druhej, tu bol spomínaný Dreamweaver. Nevedela som o tom nič, čo sa aj odzrkadlilo na mojich výsledkoch s týmto programom a na známkach, či už z odborného alebo teoretického vyučovania.

Druhý ročník však prišla záchrana, ktorá mi dodala nádej, že by som sa mohla s týmto programom aj spriateliť. Prišla som na odborný výcvik, ktorý vedie jedna z majsteriek na našej škole, zapla si program na vytváranie stránok a hľadela do obrazovky, akoby som objavila krajinu zázrakov a neprebádaného. Postupom času, deň po dni a týždeň po týždni som si stále viac a viac osvojovala poznatky tohto programu. Dostala som sa k najvyužívanejším značkám, ktoré sú zastúpené v kódoch známych webových stránkok. Dnes, keď už prešiel nejaký ten čas, otváram Dreamweaver s omnoho väčším nadšením ako pred tým. Nenávidela som, keď nastal čas pracovať práve s týmto programom, no teraz mi je tých pár hodín málo.

Najbližší mesiac ma čaká záverečná práca. Neviem tému, neviem rozsah zadania, neviem, aké značky musí obsahovať, no viem jedno. Viem, že to, čo mám uložené v hlave, dobre využijem.

Netreba sa báť nových možností, do ktorých sme išli či už dobrovoľne alebo z donútenia. Nie vždy to je tak ťažké ako sa to na prvý pohľad zdá. Okrem toho, sú tu vždy ochotní starší žiaci, ktorí sa radi hrajú na najväčších všeznalcov, keď má niekto problém. V tejto situácii je lepšie nedržať jazyk za zubami, ako nám to vraví väčšina profesorov.
 
 
Martina Bútorová
II.GMB