Sicília 2022

Našu cestu za poznaním sme začali o tretej ráno na autobusovej stanici Nivy. Rozlúčili sme sa a už sme si to razili 90 km/h na leti sko vo Viedni. Nikto nečakal, že v nedeľu okolo štvrtej ráno práve v ten deň budú chcieť všetci leti eť Rainerom, tak nás tam čakal 30

minútový rad na odovzdanie batožiny. Niektorí by počas toho čakania aj zaspali, ale prežili sme! Náš gate sme stihli akurát včas. Pre niektorých to bol prvý let v živote a len tak naň nezabudnú. Po nekonečnom presune na naše ubytovanie sme si nedopriali odpočinok, ale radšej sme sa zdvihli a išli kúpiť to najdôležitejšie v našom živote… jedlo. Raňajky sme mali zabezpečené v neďalekej kaviarni. Croissant, o tom sa nám bude snívať ešte ďalšie štyri zimy. Zoznámili

 sme sa s Karolínou, ktorá nás uvítala v krajine. Zoznámila nás s ich zvykmi a dala ti py na dobré jedlo (samozrejme). Samozrejme, nešli sme tam dovolenkovať a naše pracovné povinnosti

nás dostihli tak rýchlo, ako sme tam prišli. Rozdelenie do firiem bolo náhodné. Mali sme možnosť pracovať v rôznych častiach polygrafie. Od jej vzniku až po jej dokončovacie práce. Niektorí dostali možnosť robiť grafiku a naopak, ostatní pracovali s propagačnými vecami.

Väčšina z nás používala na presun do zamestnania mestskú hromadnú dopravu. Po tejto skúsenosti by sme mali ďakovať za naše vlaky a autobusy, lebo tu sme si niektorí vystáli ,,bus shift “. Našťastie mali klimatizáciu, takže sme neschudli až toľko. Fistneky z nás nebudú. Náš hlavný výlet bol až na samotného titana Sicílie – Etnu. Zima tam bola dostatočná na to, aby všetci siahli do svojich batôžtekov a vytiahli mikinu. Výšľap na kráter nám trval asi 20 minút. Tak sme lamentovali, že sme nevedeli vytiahnuť naše zadky na ten vrch, Bohov sme prosili, nohy prehovárali, ale namiesto toho sme dostali silný vietor. Ale za ten pohľad to stálo. Uvedomiť si, aké „smietko“ sme vo vesmíre a že toto je niečo viac ako my, bolo až dych berúce. Samozrejme, nechali sme tam naše úspory a kúpili medík. Následne sme sa presunuli do starobylého mestečka na západnom pobreží Sicílie, kde sme vzdorovali nesmiernym horúčavám. Na konci nás čakal grécky amfiteáter. Prešli sme sa, pofotili, dali si obedík a všetci boli spokojní. Naše ceremoniálne odovzdávanie diplomov pri západe slnka bolo ako z filmu. Štrngli sme si a mali sme možnosť sa stretnúť aj s inými školami, ktoré práve tiež boli na Erasme. Už sme si vydýchli zrelaxovali, lebo sme boli spokojní s našou prácou, ktorú sme spravili. Takáto príležitosť sa môže naskytnúť len raz v živote. A tí , čo ostali a nechceli ísť, tak prišli o drahocenné skúsenosti a môžu len ľutovať. Preto keď sa niečo takéto vyskytne, treba ísť a nebáť sa!

Barbara Bitová, IV. TMT